Slovenské národné stredisko
  pre ľudské práva

Odborné stanovisko podľa § 1 ods. 2 písm. f) zákona č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov

Skutkový stav

ÚPSVR PO v súlade s Koncepciou vykonávania ústavnej starostlivosti v Prešovskom kraji na roky 2009 – 2010 s výhľadom na roky 2010 – 2012 prijal systémové rozhodnutie ohľadom zmeny priestorových podmienok poskytovania starostlivosti deťom umiestneným v Detskom domove Prešov. Za uvedeným účelom ÚPSVR PO v roku 2009 realizoval prieskum trhu a vo februári 2010 odkúpil pozemky na území mesta Veľký Šariš. Vo vyjadreniach mesta Veľký Šariš z decembra 2010 mesto Veľký Šariš potvrdilo súlad výstavby rodinných domov na zakúpených pozemkoch pre Detský domov Prešov s Územným plánom mesta Veľký Šariš a vyjadrilo predbežný súhlas s uvedenou výstavbou. V marci 2010 ÚPSVR PO požiadal mesto Veľký Šariš o vydanie stavebného povolenia. Vo februári a marci 2010 boli mestu Veľký Šariš predložené Ing. M. Drábom – osobou určenou pre styk s orgánom verejnej moci, dve petície (zo dňa 09.02.2010 a zo dňa 24.03.2010) občanov, ktorých cieľom bolo zabrániť výstavbe rodinných domov a presunu detí so zdravotným postihnutím z Prešova do Veľkého Šariša. Dňa 19.03.2010 Mestské zastupiteľstvo Uznesením č. 304/2010-2/M vyjadrilo nesúhlas s tým, „aby sa zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ako zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí vyššieho typu lokalizovali na území mesta Veľký Šariš“. Primátor mesta Veľký Šariš predmetné uznesenie nepodpísal. Dňa 04.05.2010 Mestské zastupiteľstvo opätovne prerokovalo Uznesenie č. 304/2010-2/III-M, opätovne vyjadrilo nesúhlas „s tým, aby sa zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ako zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí vyššieho typu lokalizovali na území mesta Veľký Šariš“.  

Vzhľadom na fakt, že predmetné uznesenie bolo potvrdené trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov (za uznesenie hlasovalo desať z jedenástich poslancov), v zmysle ods. 8 § 13 zákona č. 369/1990 Z. z. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov starosta nemôže pozastaviť výkon takto potvrdeného uznesenia.

V kópii listinného vyhotovenia dotknutého uznesenia, predloženého Stredisku, bol pod uznesením podpis Ing. Róberta Orosa, primátora mesta.

Právne postavenie Slovenského národného strediska pre ľudské práva

Právne postavenie a právomoci Strediska sú upravené zákonom č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“). Podľa § 1 ods. 2 zákona „Stredisko plní úlohy v oblasti ľudských práv a základných slobôd vrátane práv dieťaťa". Stredisko na tento účel najmä:

• monitoruje a hodnotí dodržiavanie ľudských práv a dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania podľa osobitného zákona [zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých predpisov (antidiskriminačný zákon)],
• zhromažďuje a na požiadanie poskytuje informácie o rasizme, xenofóbii a antisemitizme v Slovenskej republike,
• uskutočňuje výskumy a prieskumy na poskytovanie údajov v oblasti ľudských práv, zhromažďuje a šíri informácie v tejto oblasti,
• pripravuje vzdelávacie aktivity a podieľa sa na informačných kampaniach s cieľom zvyšovania tolerancie spoločnosti,
  zabezpečuje právnu pomoc obetiam diskriminácie a prejavov intolerancie,
• vydáva na požiadanie fyzických osôb alebo právnických osôb alebo z vlastnej iniciatívy odborné stanoviská vo veciach dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania podľa osobitného predpisu [zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých predpisov (antidiskriminačný zákon)],
• vykonáva nezávislé zisťovania týkajúce sa diskriminácie,
• vypracúva a uverejňuje správy a odporúčania o otázkach súvisiacich s diskrimináciou,
• poskytuje knižničné služby a
• poskytuje služby v oblasti ľudských práv“.

Podľa § 1 ods. 3 zákona „Stredisko je oprávnené zastupovať účastníka v konaní vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania“.

Podľa § 1 ods. 5 zákona „súdy, prokuratúra, iné štátne orgány, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a iné verejnoprávne inštitúcie sú povinné na požiadanie strediska v určenej lehote poskytnúť stredisku informácie o dodržiavaní ľudských práv“.

Právne východiská

Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania je garantované ako na medzinárodnej úrovni, tak aj na úrovni národnej.

Na národnej úrovni je to jednak Ústava SR, ktorá v ods. 2 čl. 12 uvádza, že „základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“. Ale predovšetkým je to zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých predpisov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „ADZ“). Ustanovenie § 2 ADZ uvádza:

„(1) Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

(2) Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

(3) Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou.“

Podľa § 2a ADZ:
„(1) Diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.
(2) Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.
(3) Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.
(4) Obťažovanie je také správanie, v dôsledku ktorého dochádza alebo môže dôjsť k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského, zahanbujúceho, ponižujúceho, potupujúceho, zneucťujúceho alebo urážajúceho prostredia a ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť zásah do slobody alebo ľudskej dôstojnosti.
(5) Sexuálne obťažovanie je verbálne, neverbálne alebo fyzické správanie sexuálnej povahy, ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť narušenie dôstojnosti osoby a ktoré vytvára zastrašujúce, ponižujúce, zneucťujúce, nepriateľské alebo urážlivé prostredie.
(6) Pokyn na diskrimináciu je konanie, ktoré spočíva v zneužití podriadenosti osoby na účel diskriminácie tretej osoby.
(7) Nabádanie na diskrimináciu je presviedčanie, utvrdzovanie alebo podnecovanie osoby na diskrimináciu tretej osoby.
(8) Neoprávnený postih je také konanie alebo opomenutie, ktoré je pre osobu, ktorej sa týka, nepriaznivé a priamo súvisí s domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou vo svojom mene alebo v mene inej osoby alebo s podaním svedeckej výpovede, vysvetlenia alebo súvisí s inou účasťou tejto osoby v konaní vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, so sťažnosťou namietajúcou porušenie zásady rovnakého zaobchádzania.“

Podľa ods. 1 § 3 ADZ „každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní“. V zmysle ods. 1 § 9 ADZ má každý „právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou“. Podľa ods. 2 § 9 ADZ „každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie“.

Na medzinárodnej úrovni sú zásada rovnakého zaobchádzania a s ňou súvisiaci zákaz diskriminácie garantované Všeobecnou deklaráciou ľudských práv (1948) či Dohovorom o ochrane základných práv a ľudských slobôd (1950), ale v uvedenom prípade aj Dohovorom o právach dieťaťa (čl. 2), ako aj Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím (2006).

Všeobecná deklarácia ľudských práv v čl. 7 uvádza, že „všetci sú rovní pred zákonom a majú právo na rovnakú právnu ochranu bez akejkoľvek diskriminácie. Všetci majú právo na rovnakú ochranu proti akejkoľvek diskriminácii, ktorá porušuje túto deklaráciu a proti akémukoľvek podnecovaniu takejto diskriminácie“.

Dohovor o ochrane základných práv a ľudských slobôd v čl. 14 upravujúcom zákaz diskriminácie stanovuje, že „užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie“.

Dohovor o právach dieťaťa (1989) v čl. 2 stanovuje:
„1. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto Dohovoru, sa zaväzujú rešpektovať a zabezpečiť práva ustanovené týmto Dohovorom každému dieťaťu nachádzajúcemu sa pod ich jurisdikciou bez akejkoľvek diskriminácie podľa rasy, farby pleti, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného, etnického alebo sociálneho pôvodu, majetku, telesnej alebo duševnej nespôsobilosti, rodu a iného postavenia dieťaťa alebo jeho rodičov alebo zákonných zástupcov.
2. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, urobia všetky potrebné opatrenia na to, aby bolo dieťa chránené pred všetkými formami diskriminácie alebo trestania, ktoré vyplývajú z postavenia, činnosti, vyjadrených názorov alebo presvedčenia jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo členov rodiny.“
Podľa ods. 1 čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa „záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi“. Podľa ods. 1 čl. 20 Dohovoru o právach dieťaťa „dieťa dočasne alebo trvalo zbavené svojho rodinného prostredia alebo dieťa, ktoré vo vlastnom záujme nemôže byť ponechané v tomto prostredí, má právo na osobitnú ochranu a pomoc poskytovanú štátom“. Podľa ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú, že duševne alebo telesne postihnuté dieťa má požívať plný a riadny život v podmienkach zabezpečujúcich dôstojnosť, podporujúcich sebadôveru a umožňujúcich aktívnu účasť dieťaťa v spoločnosti; štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo postihnutého dieťaťa na osobitnú starostlivosť, v závislosti od rozsahu existujúcich zdrojov podporujú a zabezpečujú oprávnenému dieťaťu a osobám, ktoré sa oň starajú, požadovanú pomoc zodpovedajúcu stavu dieťaťa a situácii rodičov alebo iných osôb, ktoré sa o dieťa starajú“. Podľa ods. 1 čl. 24 Dohovoru o právach dieťaťa „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa na dosiahnutie najvyššie dosiahnuteľnej úrovne zdravotného stavu a na využívanie liečebných a rehabilitačných zariadení. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa usilujú o zabezpečenie toho, aby žiadne dieťa nebolo pozbavené svojho práva na prístup k takým zdravotníckym službám“.

Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (Slovenská republika ho podpísala 30.03.2007) v ods. 2 čl. 5 uvádza, že „zmluvné strany zakazujú všetku diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia a zaručujú osobám so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov“.

Dve petície (zo dňa 09.02.2010 a zo dňa 24.03.2010) občanov, ktorých cieľom bolo zabrániť výstavbe rodinných domov a presunu časti detí z Prešova do Veľkého Šariša, predložené mestu Veľký Šariš Ing. M. Drábom – osobou určenou pre styk s orgánom verejnej moci (ďalej len „Petície proti výstavbe RD“), ako aj Uznesenie č. 304/2010-2/III-M, ktorým Mestské zastupiteľstvo opakovane vyjadrilo nesúhlas s tým, „aby sa zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ako zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí vyššieho typu lokalizovali na území mesta Veľký Šariš“(ďalej len „Uznesenie proti zariadeniu SPODaSK“) predstavujú s prihliadnutím na svoj cieľ a formu priamu diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia v oblasti sociálneho zabezpečenia, a preto spadajú pod právny režim ADZ. Tieto úkony sú tiež v rozpore s vyššie citovanými článkami medzinárodných dokumentov zakotvujúcich zásadu rovnakého zaobchádzania a zákaz diskriminácie.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 305/2005) „opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa vykonávajú pre dieťa, plnoletú fyzickú osobu, rodinu, skupinu a komunitu najmä prostredníctvom sociálnej práce, metódami, technikami a postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských vied a poznatkom o stave a vývoji sociálnopatologických javov v spoločnosti. Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na seba nadväzujú a vzájomne sa podmieňujú. Pri voľbe a uplatňovaní opatrení majú prednosť opatrenia na zabezpečenie výchovy a všestranného vývinu dieťaťa v jeho prirodzenom rodinnom prostredí alebo v náhradnom rodinnom prostredí“. Podľa ods. 1 § 4 zákona č. 305/2005 „opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa vykonávajú, ak tento zákon neustanovuje inak,

• v prirodzenom rodinnom prostredí,
• v náhradnom rodinnom prostredí,
• v otvorenom prostredí,
• v prostredí utvorenom a usporiadanom na výkon opatrení podľa tohto zákona“.

Prostredie utvorené a usporiadané na výkon opatrení je v zmysle ods. 5 § 4 zákona č. 305/2005 „zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately“. Podľa ods. 1 § 5 zákona č. 305/2005 „práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako každému v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom [ADZ]. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia z dôvodov pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického zmýšľania alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného pôvodu alebo sociálneho pôvodu, zdravotného postihnutia, veku, majetku, rodu alebo iného postavenia“. Petície proti výstavbe RD a Uznesenie proti zariadeniu SPODaSK sú v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami zákona č. 305/2005, nakoľko vzhľadom na konkrétne okolnosti predmetného prípadu ide o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia, keďže sa cieľom týchto úkonov je zabrániť výstavbe a následnej prevádzke zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

Podľa ods. 3 § 1 zákona č. 85/1990 o petičnom práve v znení neskorších predpisov „petícia nesmie vyzývať k porušovaniu ústavy a zákonov, popieraniu alebo obmedzovaniu osobných, politických alebo iných práv osôb pre ich národnosť, pohlavie, rasu, pôvod, politické alebo iné zmýšľanie, náboženské vyznanie a sociálne postavenie, alebo k roznecovaniu nenávisti a neznášanlivosti z týchto dôvodov alebo k násiliu alebo hrubej neslušnosti“. Petície proti výstavbe RD sú v rozpore s týmto vyššie uvedeným ustanovením, nakoľko Petíciami proti výstavbe RD sa vyzýva na popieranie, resp. obmedzovanie iných práv osôb, konkrétne práva na sociálne zabezpečenie z dôvodu zdravotného postihnutia, ktoré síce vo výpočte uvedenom vo vyššie uvedenom ustanovení nie je výslovne uvedené, ale jednoznačne tam na základe analógie patrí.

Závery

Uznesenie proti zariadeniu SPODaSK v schválenom znení na základe vyššie uvedeného porušuje zásadu rovnakého zaobchádzania, nakoľko primárnym cieľom bolo zabrániť výstavbe rodinných domov, do ktorých by mali byť presunuté deti so zdravotným postihnutím.

Uznesenie proti zariadeniu SPODaSK je zároveň v rozpore aj so základnými ľudskými právami a slobodami, konkrétne slobodou pobytu, ktorá sa v zmysle ods. 1 čl. 23 Ústavy SR zaručuje každému, a dotknuté uznesenie mesta Veľký Šariš má zabrániť lokalizácii zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, resp. „zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí vyššieho typu“na území mesta Veľký Šariš.

Záruka slobody pobytu ako základná sloboda je obsiahnutá aj v ods. 1 čl. 14 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Podľa ods. 1 čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „každý, kto sa právoplatne zdržiava na území niektorého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu“. Podobná úprava je obsiahnutá aj v čl. 12 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966, ktorý uvádza, že „každý, kto sa právoplatne nachádza na území určitého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu“.

Navyše Uznesenie proti zariadeniu SPODaSK je nejednoznačné a nevykonateľné, keďže pojem „zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí vyššieho typu“použitý v Uznesení proti zariadeniu SPODaSK, slovenský právny poriadok nepozná.

V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na skutočnosť, že Mestské zastupiteľstvo má možnosť samo zmeniť, resp. zrušiť Uznesenie proti zariadeniu SPODaSK. Ak tak neurobí, nastúpi prokurátorský dozor. Podľa ods. 1 § 20 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) „prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy v rozsahu ustanovenom týmto zákonom“. Orgánom verejnej správy je v zmysle ods. 2 § 20 zákona o prokuratúre aj orgán územnej samosprávy, t. j. aj obecné, resp. mestské zastupiteľstvo.
Podľa ods. 1 písm. a) bod 2 zákona o prokuratúre „prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy preskúmavaním zákonnosti smerníc, uznesení, úprav, opatrení a iných právnych aktov vydaných na zabezpečenie plnenia úloh v oblasti verejnej správy (ďalej len "opatrenie")“. Podľa ods. 1 písm. b) § 22 zákona o prokuratúre je prokurátor „oprávnený podať protest proti opatreniu, ktorými bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis“. Podrobnosti konania o proteste prokurátora sú upravené v § 26 zákona o prokuratúre, ktorý uvádza:
„(1) Protest proti opatreniu podáva prokurátor orgánu verejnej správy, ktorý nezákonné opatrenie vydal.
(2) Ak orgán verejnej správy protestu prokurátora vyhovie, je povinný do 30 dní od doručenia protestu podľa návrhu prokurátora uvedeného v proteste toto opatrenie zrušiť alebo nahradiť opatrením, ktoré bude v súlade so zákonom a s ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi.
(3) Ak orgán verejnej správy protestu prokurátora nevyhovie alebo mu vyhovie iba čiastočne, je povinný do 30 dní od doručenia protestu predložiť protest spolu so spisovým materiálom na rozhodnutie svojmu bezprostredne nadriadenému orgánu alebo dozerajúcemu orgánu určenému osobitným predpisom; ústredný orgán štátnej správy predloží protest prokurátora na rozhodnutie vláde Slovenskej republiky.
(4) Ak orgán verejnej správy v ustanovenej lehote protestu prokurátora nevyhovie ani v tejto lehote protest nepredloží na rozhodnutie orgánu uvedenému v odseku 3, prokurátor môže podať protest orgánu uvedenému v odseku 3.
(5) Orgán uvedený v odseku 3 je povinný o proteste prokurátora rozhodnúť do 30 dní od predloženia protestu na rozhodnutie orgánom verejnej správy (odsek 3) alebo do 30 dní od podania protestu prokurátorom (odsek 4).
(6) Ak orgán uvedený v odseku 3 protestu prokurátora vyhovie, nezákonné opatrenie zmení alebo zruší. Ak opatrenie zruší a vráti vec na ďalšie konanie orgánu verejnej správy, ktorý nezákonné opatrenie vydal, je tento orgán pri vydaní nového opatrenia viazaný právnym názorom vysloveným v rozhodnutí o proteste prokurátora. Orgán verejnej správy, ktorého nezákonné opatrenie bolo zmenené alebo zrušené, je povinný bez zbytočného odkladu, najneskôr do 30 dní od zmeny alebo zrušenia nezákonného opatrenia, obnoviť porušené práva; ak obnova porušeného práva nie je možná, je povinný urobiť v rovnakej lehote inú primeranú nápravu.
(7) Ak obec (mestská časť, mesto) nezruší na základe protestu prokurátora uznesenie obecného zastupiteľstva (miestneho zastupiteľstva, mestského zastupiteľstva), môže prokurátor podať na súd návrh podľa osobitného zákona [§ 250zf Občianskeho súdneho poriadku] na zrušenie tohto uznesenia.
(8) Rozhodnutie o proteste doručí orgán, ktorý o proteste rozhodoval, prokurátorovi. Ak o proteste rozhodoval orgán uvedený v odseku 3, doručí rozhodnutie aj orgánu, ktorý vydal opatrenie, proti ktorému bol podaný protest.
(9) Proti rozhodnutiu o proteste prokurátora sa nemožno odvolať ani podať rozklad.
(10) Účinnosť opatrenia, proti ktorému bol podaný protest prokurátora, sa pozastavuje uplynutím lehoty ustanovenej na vybavenie protestu (odsek 2); podľa takého opatrenia nemožno postupovať až do rozhodnutia o proteste prokurátora orgánom uvedeným v odseku 3.“

Podľa § 250zf Občianskeho súdneho poriadku:
„(1) Ak obecné zastupiteľstvo, mestské zastupiteľstvo, miestne zastupiteľstvo alebo zastupiteľstvo vyššieho územného celku nezruší na základe protestu prokurátora svoje uznesenie, ktoré je v rozpore so zákonom, môže prokurátor podať na súd návrh na zrušenie tohto uznesenia.
(2) Účastníkmi konania sú obec, mesto, mestská časť alebo vyšší územný celok a prokurátor.
(3) Príslušný na rozhodnutie je krajský súd, v ktorého obvode sa nachádza obec, mesto, mestská časť alebo sídlo vyššieho územného celku.
(4) Proti rozhodnutiu súdu je prípustné odvolanie.“

Odborné stanoviská strediska majú odporúčajúci, podporný a mienkotvorný charakter a sú použiteľné aj v súdnom konaní.